Slovensko, virtuálna krajina

Autor: Peter Cibulka | 6.2.2014 o 16:59 | (upravené 6.2.2014 o 17:38) Karma článku: 6,21 | Prečítané:  366x

Žijeme v krajine, ktorá možno ani neexistuje. Zverujeme moc do rúk ľuďom, ktorí ani nie sú skutoční. Staviame kulisy okolo vlastného vedomia. Kto sme potom my?

Francúzsky filozof Jean Baudrillard ešte v osemdesiatych rokoch pomenoval jeden zvláštny fenomén, ktorý sa v našej kultúre začal objavovať spolu s prienikom a stabilizáciou médií a rôznych nových spôsobov obrazového vnímania do bežného života. Týmto fenoménom sa stalo simulakrum. Zdá sa, že to, čo je povznášajúcou súčasťou umenia a osobnej revolty voči jedinému poriadku sveta ,sa stáva v priestore politiky nebezpečným nástrojom. Ak totiž prostredníctvom umenia alebo imaginácie pretvárame svet, vytvárame nekonečné množstvá možných svetov a opájame sa novými možnosťami bytia, konáme tak z túžby po slobode, z túžby tvoriť. Ak však svet ohýbame z túžby po moci, ničíme slobodu a tvorivosť druhých.

V našej kultúre západného sveta bolo vždy súčasťou komunikačného konsenzu spoločné vedomie, že znak alebo obraz zastupoval vždy nejakú realitu. Materiálnu, abstraktnú, ale vždy realitu. Simulakrum je však obraz, ktorý nezastupuje nič skutočné, aj keď sa tak tvári. Naopak samo vytvára akúsi vlastnú realitu druhého stupňa,hyperrealitu. Nie je však za ním nič, čo by sme mohli označiť ako skutočnú udalosť, iba fikcia.

Keď sa dívame na televíziu predpokladáme, že sme svedkami keď už nie úplného, tak aspoň akéhosi nepríliš dokonalého obrazu skutočnosti. Že aj keď nemôžeme byť absolútne prítomní na miestach a udalostiach, ktoré pozorujeme, prichádza k nám aspoň ich odraz, ktorý nám pomáha rekonštruovať si všetko videné, či dokonca celý svet našom vlastnom vedomí. Tu sa však zastavme. Čo v prípade, že nikdy neexistovala udalosť alebo jav, ktorú prezentuje obraz v médiu? Začnime špičkou ľadovca. Dovolím si tvrdiť, že nikdy neexistoval súčasný premiér, tak ako ho poznáme z jeho verejných vystúpení, tak isto ako neexistuje ani jeho strana a väčšina politickej scény v tejto krajine. Dokonca ak teda vnímame ako podmienku skutočnosti vzťah medzi obrazom a tým čo zastupuje alebo z inej strany považujeme za skutočnosť súlad medzi slovom a skutkom, potom nie sú skutočné ani súdy, školské inštitúcie, Hippokratove prísahy a už vôbec nie polícia. Dôsledky týchto fikcií sú však až mrazivo skutočné a ťarchu tejto nekončiacej krízy cítime na vlastných pleciach.

Vráťme sa však k postave premiéra, nie preto, že by sme ju chceli označiť za výnimočne nemorálnu, či nebodaj naopak, ale preto, že najlepšie odráža charakter tohto spoločenského problému a stotožňuje sa s ňou taká podstatná časť občanov, že vďaka ich voľbe Róbert Fico nevládne iba parlamentu, ale aj takmer každému mestu, mestečku a dedine. Kto to teda je tento človek? Existuje naozaj nejaký človek menom Róbert Fico, ktorého prirodzený výraz tváre je rozhodný, prísny a zároveň chápajúci a súcitiaci, ako ho často vidíme v diskusiách a na tlačovkách? Existuje niekde na svete občan Róbert Fico, ktorý by bol sociálny demokrat v zmysle etických noriem, ktoré určujú chápanie sociálnej demokracie v tradícii západoeurópskej politiky? Existuje vôbec Róbert Fico, ktorý opovrhuje korupciou, klamstvom a politikou diktatúry? Som presvedčený, že nie. Róbert Fico vlastne neexistuje, je to len odraz v médiách, ktorý udržuje masy ľudí v presvedčení, že niekomu z mocných ešte na nich záleží. Súčasná politická opozícia, ak si ešte vôbec z nejakého dôvodu zaslúži takéto pomenovanie, ochotne pristúpila na túto hru a láka ľudí na v istom zmysle kontrastné, ale taktiež výsostne fiktívne heslá. V takomto priestore fikcií sa pre mnohých ľudí vynára nádej v podobe fašistickej ideológie, opatrne sa objavujúcej v zjednodušenom diskurze o rómskom etniku. Zdá sa, že ľudia majú už dosť fikcií a tak volili fašistickú realitu, akoby však nevideli, že je to len realita krvi a smrti, nič iné. Za dva roky možno toto čierne súkno šialenej voľby pokryje celú túto krajinu. Ďalším rizikom je snaha rozpliesť spomínanú neprehľadnú sieť simulakier pomocou optiky konšpiračných teórií. Som presvedčený, že to nie je cesta, ako sa vymaniť z pradiva falošných vzťahov, ale naopak najlepší spôsob ako v nich uviaznuť bez odporu a navždy. Svet je príliš zložitý a nekontrolovateľný na to, aby sa dal dozor nad jeho chodom pripísať úzkej skupinke sprisahancov. Svet je skôr náhodný, aj keď v istom zmysle systematický brownov pohyb, než bábkové divadelné predstavenie. Aký postoj teda zaujať k našim životom?

Napriek tomu, že tento článok začal jednoduchou analýzou termínu simulakrum pochádzajúceho od Jeana Baudrillarda, náš spoločný problém sa netýka iba médií a kyberpriestoru, ide tu o oveľa viac. Ide tu o typ morálky vlastnej celej spoločnosti. Sme krajinou kulís, je až desivé ako každý deň úplne pokojne a odovzdane kráčame popri lacných napodobeninách demokratických inštitúcií, podliehame ilúzii bezpečia vďaka ich vonkajšej fasáde. Žijeme v krajine, kde je formálny postup oveľa dôležitejší ako obsah, ktorý má byť jeho výsledkom. Kde sa pozlacujú nástroje a zabúda sa, na čo majú slúžiť. No môžeme to zmeniť. V súčasnosti by bolo naivné čakať zmenu zhora od ústavných činiteľov, takisto ako zdola od nahnevaného davu. Zmeňme to zvnútra. Staňme sa skutočnými a žime v pravde my všetci. Zachovajme si česť a nepodľahnime morálnym kompromisom aj za cenu každodenných malých a veľkých obetí. Zosúlaďme naše slová a naše skutky a potom to isté vo výsostne pragmatickom duchu žiadajme od zastupiteľských správcov tejto krajiny. Čím viac nás bude skutočných, tým skutočnejšia krajina sa pomaly vytvorí pred našimi očami a len potom sa v takej krajine zrodia aj skutoční správcovia nášho spoločenstva a prázdne tiene sa neodvolateľne rozplynú.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár.


Už ste čítali?