Lesk a bieda konšpiračných teórií

Autor: Peter Cibulka | 13.3.2014 o 17:58 | (upravené 13.3.2014 o 18:15) Karma článku: 5,41 | Prečítané:  894x

Svet nebol nikdy takým jednoduchým miestom, ako by si to prial človek. Jeho túžby vždy narážali na krutý odpor a jeho vôľa bola oslabovaná nespočetnými okolnosťami.

 

Povaha sveta: Antika usporiadala tento chaos prostredníctvom mytológie a panteónu olympských bohov. Udalosti antického sveta našli svoj predobraz a vysvetlenie v rozsiahlom systéme božských/hrdinských príbehov, či alegórií.

Kresťanstvo prinieslo nielen novú etiku, ktorá prelomila tvrdé okovy starej spravodlivosti, ale tiež nový spôsob akým je možné uchopiť svet, preniknúť až k esencii jeho skutočnej povahy a raz a navždy vysvetliť jeho zložitosť a nepredvídateľnosť.

Biele miesto: Keď sa v 20. storočí definitívne rozpadol religiózny model sveta, spoločnosť západnej Európy začala v praxi napĺňať myšlienky osvietenstva. Kládol sa dôraz na človeka ako autonómny politický subjekt, jeho práva sa vyrovnali s povinnosťami a revolučno-myšlienkový kvas konca šesťdesiatych rokov sa takmer na celom západe transformoval do novej všeobecnej idei: liberálnej demokracie. Cesta nášho kultúrneho spoločenstva bola celkom iná. Po čase uväznenia v ,,zlatej"  klietke komunizmu iba nedávno vstúpila do priestoru novej Európy. No toto miesto už nebolo vymedzené súradnicami religionizity ani štátnej ideológie, ktoré by definitívne označovali čo je pravda a lož, čo je hriech a čo rozkoš a najmä čo je zlo a dobro. Zdá sa, že kým niektorým spoločnostiam postačuje duch osvietenstva a životná prax liberálnej demokracie, iné z bieleho miesta uvoľneného po monarchicko-cirkevnej politike a komunizme prenikla panika. Svet sa stal znovu príliš zložitý a otvorený pre rôzne možnosti výkladu, zrazu začali chýbať všeobecné pravidlá pre jeho interpretáciu.

V lesku Pravdy: Zdá sa, že pri zrode konšpiračného myslenia býva prítomná túžba po Pravde, túžba preniknúť za oponu veľkých udalostí a usporiadať ten nezrozumiteľný chaos. V istom zmysle by sme ho mohli v počiatočnej fáze uznať ako formu kritického myslenia. Vyznačuje sa vtedy ešte nedôverou v predkladané stereotypy, zmechanizované predstavy, odhaľuje súvislosti, ktoré unikajú unavenému vedomiu. Je to typ myslenia, ktoré za istých priaznivých okolností dokáže nachádzať nové riešenia a poskytnúť invenčné vysvetlenie skutočnosti. Inými slovami, do určitej miery  môže reálny stav vecí vystihnúť viac než bežné zmechanizované vedomie. Dá sa povedať, že sa blíži k Pravde. Ako bájny lovec s kopijou Poznania prehodenou cez plece vstupujúci do temného lesa.

Mechanizmus myslenia: Konšpiračné teórie sa začínajú zvrhávať a opúšťať pozície kritickej reflexie z rôznych dôvodov, skúsme si pomenovať aspoň niektoré z nich. Z podstaty samotnej konšpirácie vyplýva určitý obsahový fakt redukcie, ktorý funguje ako časovaná rozbuška z počiatku možno produktívnej analýzy. Týmto obsahovým faktom je tiahnutie konšpirácie k zjednodušovaniu vecí a vzťahov, snaha o redukciu sveta. Je to vlastne opačný pohyb, akým sa vydáva vedecká analýza, ktorá sa pokúša o prehodnocovanie a rozvetvovanie problematiky. Tam, kde sa veda neustále vydáva na nepoznané územia a rozširuje jeho plochy, tam konšpiračné vedomie už intuitívne pozná výsledok svojho hľadania a nové dôkazy len potvrdzujú dávno známe tvrdenia. Je to teda skôr viera než kritické myslenie.

Nepochybne zaujímavá je tiež formálna logika konšpirácií, ktorá operuje s množstvom účelových postupov. Jedným z tých zásadných je typ interpretácie, ktorú dôkladne analyzoval filozof a spisovateľ Umberto Eco a nazval ju nekonečná/hermetická semióza. Zakladá sa na predstave, že medzi dvoma na prvý pohľad protikladnými vecami môže/existuje istý vzťah, ktorý ich v konečnom dôsledku umiestňuje do bezprostrednej významovej a faktickej blízkosti. Táto predstava súvisí s presvedčením, že v každom texte (v našom prípade ide o celý text sveta) sa dá dešifrovať určité tajomstvo, stačí sa len pozrieť správnym spôsobom. Predstavme si princípy takejto logiky na jednoduchom matematickom rade. Interpretačná modus nekonečnej semiózy predpokladá, že ak A je vo vzťahu k B a B je vo vzťahu k C, potom musí byť aj A vo vzťahu k C. Je tak možné vzájomne prepojiť celú alfabetickú sústavu takým spôsobom, že za X vlastne vidíme vplyv A, dokonca dalo by sa povedať, že X je vlastne len následkom A. Svet sa tak stáva nekonečným reťazením súvislosti, ktoré však aj tak v zmysle hore uvedeného obsahového faktu redukcie  nakoniec odkazujú k odtajnenému pôvodcovi všetkého diania, k tomu večnému otrokárovi histórie. Tento modus operandi tak celkom jednoducho a dôveryhodne" dokáže prepojiť voľným okom viditeľný biely chvost, ktorý za sebou necháva vzdialené lietadlo, úsmev Václava Havla, nízke ceny cracku v susednom obvode, pád Tokijskej burzy, stretnutie tajného spolku v benátskych maskách v Kubrickovom filme. Konšpirátor už nemôže vnímať žiadnu udalosť ako takú v svetle náhody, či ako prirodzenú súčasť širšieho okruhu epochy, ktorá umožňuje len isté typy a varianty udalostí a poznania. Konšpirátor uchopuje udalosť len ako súčasť širšieho plánovaného kontextu.

Ďalším princípom takejto vášnivej interpretácie je post hoc, ergo ante hoc - dôsledok sa predpokladá a interpretuje sa ako príčina svojej vlastnej príčiny. Príčina a následok si vymieňajú pozície v hre symboliky a vzájomných odkazov. Už spomínaný Umberto Eco to nádherne zachytil v románe Foucaultovo kyvadlo. Trojica priateľov zamestnaných v talianskom vydavateľstve v sekcii fantastiky je fascinovaných množstvom prác zaoberajúcich sa symbolikou kabaly, odhalovaním templárskych a rozenkruciánskych kódexov, mystikou slobodomurárskych lóží a vlastne všetkým za čím možno tušiť prítomnosť tajomných síl. Keď im raz tajomný plukovník prinesie zvláštny manuskript obsahujúci neznámi kód a nezaujato ich nasmeruje k myšlienke veľkého svetového Plánu, vrhnú všetku svoju invenciu a rokmi nadobudnuté vedomosti, aby ho spoločnými silami rozlúštili. Zdá sa, že s pomocou plukovníka a jeho zvitku prenikli až do srdca tempárskej histórie, manuskript sa postupne stáva spoľahlivým sprievodcom temnými zákrutami dejín, pomocou jeho postupne čoraz viac čitateľnejšieho kódu odhaľujú tú doteraz len vysnenú niť svetových sprisahaní. Pred koncom románu do skladačky zaklapol posledný kúsok a večná záhada, kto riadi tento svet bola konečne trom priateľom odhalená. V momente, keď zistili, že tajným kódom bol len zle viditeľný výpočet predmetov slúžiaci vyslovene len na praktické účely obyčajnému služobníctvu, bolo už neskoro. Koleso osudu sa nezadržateľne točilo a tá najdokonalejšia konšpiračná teória si už žila vlastným životom. Oň naopak vždy iným spôsobom prišli naši traja priatelia. Jeden zomiera v prúde udalostí prirodzenou smrťou. Od ďalšieho chceli vymámiť Pravdu o podstate sveta predstavitelia ,,skutočných" tajných spolkov, ktorí sa dozvedeli, že niekto má onú vedomosť, že niekto disponuje kľúčom k všetkým tajným komnatám, k všetkým dôležitým lóžam riadiacim všetko podstatné už stovky ak nie tisícky rokov. Keďže však ani pod hrozbou smrti vlastne nebolo čo vysvetliť, pretože podstata ich konšpiračného vedenia sa skrývala len v interpretácii obyčajného zoznamu predmetov a uplatnení už dávno známych otrepaných konšpiračných postupov kombinujúcich všetky klišé a alogizmy, bol bez zľutovania popravený. Posledný utiekol a čitateľ sa už priamo nedozvedá viac o jeho osude, isté je len to, že ak sa mu podarí prežiť,už navždy bude žiť v tieni strachu zo svojho vlastného diela . Príčina si tak dokonale vymenila miesto s vlastným následkom. Najdokonalejšia konšpiračná teória všetkých čias vznikla ako následok záujmu o fiktívne tajné spolky, ale svojou presvedčivosťou a dôslednosťou im akoby vdýchla život, prebrala zo spánku „skutočných" vodcov tajných lóží, ktorí zatúžili dozvedieť sa Pravdu o vlastnom poslaní.

Takmer totožný základ s Ecovou nekonečnou semiózou, odhaľuje francúzsky filozof Michel Foucault v myslení celej renesancie, ktoré bolo ovládané umením hermeneutiky. Bola to technika,  ktorá interpretovala znaky vecí, umožňovala odhaľovať ich pravú podstatu pomocou ich zapájania do širších významových súvislostí. Veci sa navzájom k sebe vzťahovali na základe rôznych foriem podobností a vonkajších súvislostí. Znovu tak bolo možné spojiť všetko so všetkým, ustanoviť osudové puto medzi akýmikoľvek entitami. V časoch alchýmie a magických lesov bolo úplne legitímne umiestniť v nejakom type vedeckého almanachu do toho najpevnejšieho puta vzájomnej príbuznosti také rozdielne bytosti ako sú dajme tomu lev a ruža. Renesančné myslenie ignorovalo funkcionálne vzťahy v štruktúre vecí, ktoré by určilo ich definíciu (napr. na úrovni anatómie) a nelámalo si tiež hlavu nad ich začlenením do príslušných tried a množín. Oveľa dôležitejšou bola prítomnosť vonkajších podobností a magických súvislostí. Akým pohybom myslenia sa teda mohli ocitnúť lev a ruža vedľa seba v renesančnej interpretácii sveta? Predstavme si len niektoré z ciest, ktoré ich spájajú. Lev je predsa vrcholným dielom stvoriteľa v zvieracej ríši, v ktorej ho ustanovil za vládcu medzi ostatnými zvieratami ako vzdialený obraz svojej slávy. A či nie je podľa dokonalého zákona analógie ruža rovnako najjagavejším plodom kráľovskej záhrady? Či v rukách kráľa, pozemského zástupcu božej slávy na zemi, nie je tiež najväčším potešením pre jeho oči ako lev pred zrakom stvoriteľa? Ďalším dôležitým dôkazom osudovej príbuznosti sú znaky vonkajšej podobnosti v textúre ich tiel. Čo sa môže viac podobať kráse kráľa zvierat, tomu hrdému obrazu nebezpečenstva so smrtiacimi pazúrmi a zubami, než krása ruže pretkaná tými najostrejšími ostňami? Ako absolútne potvrdenie príbuznosti týchto entít by sme ako renesančný vedci mohli poukázať na fakt, že sa objavujú  ako dominantné znaky na mnohých rodových erboch. Takýmto vášnivým spôsobom skutočne nie je ťažké do vzťahu až akejsi fatálnej nevyhnutnosti spojiť to, čo práve potrebujeme na potvrdenie vlastnej teórie. Interpretačné umenie hermeneutiky je všemocnou zbraňou v rukách politických alchymistov. S technikou hermeneutiky tiež súvisí zaujatie číselnou symbolikou a kombinatorikou, rozkladanie čísel a ich znovuzloženie do tvarov, ktoré majú buď absolútne pravdivostnú, či dokonca magickú hodnotu. Mimochodom, vedeli ste, že symbol rozenkruciánov, toho medzičlánku medzi templárskou a slobodomurárskou lóžou je práve ruža? Určite to nebude náhoda, pre zasvätených to nemôže znamenať nič iné ako jasný odkaz rozenkruciánov, ktorý sa tak v zmysle našej predchádzajúcej analýzy vyhlásili za jediných kráľov sveta a spupne dali najavo, že ten je len plodom ich úsilia, tak ako je kvet plodom kráľovskej záhrady.

Metafyzický závrat: Vráťme sa však k tej časti nášho článku, kde odhaľujeme biele miesto v dejinách sveta, ktoré tak veľmi dokáže vydesiť človeka, a ktoré sa ukáže kľúčové pre našu analýzu. Toto zdesenie nad prázdnym priestorom som si dovolil nazvať metafyzickým závratom. Uvádza do pohybu myslenie, ktorá sa postupne stáva konšpiračným. Z hrôzy nad prázdnotou v priestore, ktorý kedysi obývali religionizita alebo dogmy štátostrany, z pociťovania absencie všeobímajúcej ideológie plynie túžba po zaplnení tohto priestoru prehľadným ideologickým systémom, ktorý by znovu usporiadal svet do zrozumiteľnej podoby a poskytol odpovede na základné existencionálne otázky. Ezoterizmus, často tak pevne spätý s konšpiráciou dokáže na rozdiel od liberálnej demokracie poskytnúť sladkú útechu v nešťastí, zničiť smrť prostredníctvom novej vízie obnovy duše, dokonca poprieť samotnú existenciu utrpenia tým, že ho označí len ako následok neschopnosti jednotlivca byť šťastný.

Dobro a zlo na mape sveta: „Mierne" v rozpore s predchádzajúcimi premisami ezoterizmu o neexistencii zla a utrpenia, vyznačuje jeho verná druhá strana mince, konšpirácia, body dobra a zla na svetovej mape. Umením vášnivej interpretácie narovnáva jej nejasné záhyby a zas a znovu neomylne s konečnou platnosťou identifikuje neviditeľné zlo. Opäť raz ním nemôže byť nik iný ako večný Žid držiaci v rukách nitky, ktorými vládne globálnej ekonomike, revolúciám, učebným osnovám, či dokonca citom a všetkým naším životom. Aj za mocnými spoločnosťami templárov, slobodomurárov a Bildenbergu vieme rozpoznať ich rukopis.  Nachvíľu by sme mohli v našom vášnivom uvažovaní zaváhať, veď predsa len nedávno bol tento národ vyhubený mimoriadne zvráteným spôsobom. No našťastie práve toto je najväčším stvrdením ich viny. Rasa, ktorá sa nechá sama takmer vyvraždiť/nafinguje svoju smrť v komorách a sfalšuje históriu/financuje svojich vrahov/vráti sa zo záhrobia, aby definitívne uchopila moc/ sa tak sama usvedčuje z krutej podstaty svojho bytia. Áno, toto bolo záverečné salto mortale každej konšpiračnej teórie, nevyhnutný bod rozuzlenia spájajúci v sebe všetky negatívne javy ľudského vnútra a formálnej logiky.

Bieda pavúčej siete: Zdá sa, že do najväčšej pasce sa v takomto koncepte sveta nechytajú ani tak tí, pre ktorých je určená, ale skôr samotní konšpirátori. Áno, nepochybne, naša demokratická spoločnosť je plná nebezpečenstva, skrytých hrozieb - systémových prvkov hraničiacich s normalizáciou a tiež klamlivých fikcií, ale snaha odhaliť raz a navždy absolútne platné a nespochybniteľné odpovede na všetko pripomína mušku chytenú do lepkavej siete. Čim viac sa trasie a pokúša z nej vymaniť, tým viac sa len prehlbuje jej zajatie. Stáva sa komplicom vlastného strachu a energia, ktorá ju mala oslobodiť, ju len viac a viac spútava.

Svet ako Brownov pohyb: Akým spôsobom teda môže naša spoločnosť čeliť desivým dôsledkom myslenia konšpiračných teórií? Efektívnou prevenciou by zaiste boli médiá poskytujúce hĺbkové nezaujaté analýzy domácich aj svetových udalostí; čím dôkladnejšia analýza bez uprednostňovania sympatizujúcej strany, tým menej miesta pre konšpiráciu. Školstvo rozvíjajúce kritické myslenie. Sebavedomá občianska spoločnosť bez fiktívnych hrdinov a cieľov, v ktorej by mali intelektuálne elity v kritických momentoch nezastupiteľný poradný hlas. To všetko sú nepochybne príťažlivé tézy, pravdepodobne však nemôžu byť naplnené bez istého otvoreného vzťahu k prítomnosti. Namiesto obsedantného hľadania pevného ideologického systému, či skrytého bábkara za oponou udalostí, pozerajme sa radšej na svet ako na Petriho misku naplnenú Brownovým pohybom. Častice sú v nej uvádzané do pohybu nekontrolovateľným pohybom iných častíc. Takisto aj udalosti nášho ešte snáď stále postmoderného sveta sa stále nanovo preskupujú a ich náhodné skupinové trajektórie vyúsťujú do vždy originálnych formácií. Toto je myslím oveľa prijateľnejšia predstava našej prítomnosti než umŕtvujúce alegorické obrazy ezoteriky alebo fresky veľkého sprisahania maľované konšpirátormi. Žijeme tak v svete, ktorý nie je možné predvídať, a ktorý sa nikdy nenechá naplno spútať naším vedomím. No nie je to ani chaos, pretože predsa len môžeme na úrovne filozofie dejín a vedy pozorovať spoločné znaky a limity, ktorými daná epocha neomylne organizuje samu seba podľa svojich typických zákonitostí. Zvyknime si len nato, že svet sa predsa len točí a točí sa z veľkej časti sám od seba. Ak si uvedomíme, že jedným z najdôležitejších konštitučných prvkov takejto nepredvídateľnej spoločnosti je sloboda, ukazuje sa pred nami aj základný étos samotnej demokracie. Napriek všetkej nespravodlivosti, sociálnej nerovnosti, normalizujúcim technikám ukrytým pod vrstvami jej diskurzu a rozpínavosti oligarchie je práve demokracia tým jediným známym spoločenským zriadením, ktoré umožňuje vlastnú kritiku a v lepšom prípade absorbuje jej zásadné body v záujme vlastnej efektivity. Majme teda pokiaľ možno otvorený vzťah k prítomnosti, užívajme si plynutie udalostí v neomylnom tempe náhody, uvedomme si možnosť vlastnej slobody so všetkými právami a záväzkami, ktoré k nej patria a nenechajme tak spútať samých seba a tento svet až príliš tesnou pavučinou konšpiračného myslenia, ktorá nakoniec vždy býva sfarbená krvou.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár.


Už ste čítali?