Metafyzika rozhovoru

Autor: Peter Cibulka | 11.4.2014 o 13:03 | (upravené 11.4.2014 o 13:18) Karma článku: 8,18 | Prečítané:  213x

Bolo to veľmi dávno, nie menej ako pred desiatimi rokmi. A predsa si celkom presne pamätám tú chvíľu, keď som prvýkrát ocenil všeobecnú hodnotu rozhovoru.

 

Nemyslím toho pracovného v ruchu poludňajších ulíc, ani toho rýchleho, keď míňame známych a už dopredu sme odsúdení vymeniť si s nimi zopár neškodných fráz. Myslím na ten typ intenzívneho a vášnivého rozhovoru, ktorý sa odohráva v prítmí, keď s tým druhým môžete spoločne vstúpiť hoci aj do jadra noci.

Vracal som sa z toalety, z letnej terasy pod susediacou galériou sa ozýval smiech a psí štekot. Zahol som smerom k malému stolu do kaviarne s barom, v ktorej som sedel s priateľom. Hrala hlasná hudba a okolo bolo plno ľudí, ako to tu už v piatok býva. Myslel som na tému, ktorú som opustil pri stole, aj keď tá je z dnešného pohľadu úplne nepodstatná. Mohla ňou byť chuť vína, ktorého sme v ten večer vypili už dosť, výhody a nevýhody polygamie alebo budúcnosť liberálnej politiky v krajine. No bez ohľadu na tému, práve vtedy, keď som sa v hluku predieral davom ľudí, pomyslel som na to, aké sladké bude znovu sadnúť si k stolu, ponoriť sa do rozhovoru a stať sa nachvíľu niekým iným.

Čo sa teda deje počas tých niekoľkých vzácnych okamihov? Myslím, že vstúpením do takéhoto dialógu zároveň opúšťame pevný rámec možností individuálnej reflexie a s druhým začíname tvoriť akýsi typ prelievajúceho sa vedomia. Obsah vedomia už totiž nepatrí každému partnerovi rozhovoru zvlášť, stáva sa spoločnou trblietavou mapou, meniacou svoje body konfigurácie – svoje centrum a línie periférií po každej vypovedanej vete, s každou zmenou melódie hlasu. Všetky myšlienky, predstavy a nápady sa stávajú spoločným vlastníctvom v priestore bez mena. A bez tela.

Snáď ešte fascinujúcejšou súčasťou rozhovoru je možnosť vzájomnej metamorfózy jeho účastníkov. Ako prvé vystupujeme zo svojho sveta. Zameriavame pohľad na tvár druhého a opúšťame periférne videnie, ktoré je neoddeliteľnou súčasťou nášho bežného vnímania. V tomto zúženom zornom poli orientovanom na jeden bod mizne dovtedajší okolitý svet, všetky väzby spájajúce nás s ním pred vstúpením do dialógu sú teraz spretŕhané a nič nás nenúti myslieť na tisícky jeho praktických požiadaviek. Sme iba my a objekt nášho záujmu, adresát našej reči. No aj to sa môže zmeniť. Čím dlhšie ostávame v zaujatom vnímaní druhého, v tesnej blízkosti dvoch tiel dochádza k zotreniu hraníc mentálnych kategórií, rozdielov medzi vnímaným a vnímajúcim. Čím dlhšie pozerám na tvár oproti, tým hlbšie sa do mňa odtláča. Moje zorné pole je dokonale vyplnené jeho vášnivou mimikou, jeho zaujatím a ľahkými pohybmi ruky s dymiacou cigaretou. Objekt môjho zájmu hovorí o lúkach v Provence. Ako si s milencom po tom ušúlali tabakovú cigaretu skrytý medzi levandulami. Farba poľa je možno ostrejšia a vôňa tabaku, nahých tiel a kvetov možno prenikavejšia v mojej predstave než v jeho spomienkach. Vidím iba jeho a nie seba, počujem iba jeho, kým ja ostávam ticho, môžem sa ho dotknúť a teplo, ktoré budem cítitť bude jeho a nie moje. Kde teda začína on a kde končím ja sám? Kým sa stávam v tých donekonečna roztiahnuteľných okamihoch, keď zabúdam na seba a naplno prijímam všetky ponúkané formy bytia toho, čo sedí oproti?

Takýto rozhovor vznikajúci niekde v jadre noci je pre mňa vykročením za hranice bežného sveta, tanec na večnej polceste medzi subjektom a objektom. Je tiež veľkým znamením nádeje, že podoby našich životov nie sú určované limitmi našich fyzických tiel, ale expanziou našej vôle. A preto nech žijú všetky krčmy, bary a kaviarne, v ktorých raz za čas môžeme vstúpiť do skutočného rozhovoru.


 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár.


Už ste čítali?